Hudobník, filozof a autor „komplexno-vlnovej lekcie“ Michail Kazinik vysvetľuje, prečo je škola podobná letuške, prečo by učitelia fyziky mali hovoriť o Bachovi a kto deťom kradne najlepšie roky života. (Foto: Youtube)

V mojej mladosti mali učitelia oveľa širšie vedomosti ako dnes. Vzdelanie bolo fundamentálnejšie. A aj napriek tomu si myslím, že veľa času bolo premrhaných. Škoda detstva, v ktorom je veľa zbytočných informácií.

Pýtam sa ľudí na ich hodnotenie histórie. Odpoveď: „Päť“. Potom sa spýtam: „Čo je to ohradzovanie? (Ohradzovanie je pojem popisujúci prax zaberania občinovej pôdy v 15. – 19. storočí v Anglicku).“ Pamätá si to iba učiteľ dejepisu. Nerozumiem celkom tomu, prečo som mal lekciu ohradzovania. Prečo to bolo všetko potrebné, keď si nikto nikdy nepamätá o nejakom ohradzovaní?

V lietadlách zakaždým rozpráva letuška o bezpečnosti. Samozrejme, nikto si nič nepamätá. Neexistujú príbehy, v ktorých by si človek všetko obliekol, plával a potom povedal: „Lietadlo spadlo, všetci zahynuli, ale ja som sa zachránil, pretože som letušku pozorne počúval.“ Naša škola mi pripomína túto letušku, ktorá je vždy povinná všetko povedať.

Súčasná škola je školou minulých storočí; škola, ktorá sa úplne mýli. Predtým bolo všetko jasné – neexistovali iné zdroje informácií ako učitelia. A teraz sa všetci učitelia, pokiaľ ide o vedomosti, pred internetom „musia schovať“. Ani jeden, ani ten najúžasnejší učiteľ geografie, nevie ani jednu miliardtinu toho, čo je na sieti.

Každé normálne dieťa napíše kľúčové slovo a dostane desať miliónov informácií. Chudák učiteľ geografie však stále žiada, aby si študent prečítal stranu 117 a prerozprával ju. Absurdita je zrejmá.

Škola sa musí zmeniť, pretože teraz vedie k najdivokejšej nevedomosti

Je to jednoducho hrôza a každý rok sa to zhoršuje, ospravedlňte ma za tautológiu. Berieme deťom desať najlepších rokov ich života. A čo dostaneme na výstupe? Obdivovateľov Stasu Michajlova (populárny ruský spevák) a Lady Gaga. Ale tieto deti desať rokov študovali Puškinovu poéziu, učili sa Mozarta, spieval v zbore, študovali veľké diela, ktorým niekedy ani dospelí nerozumejú. Učili sa skvelú literatúru a hudbu, dokazovali teorémy, študovali logické myslenie. Ale po tom všetkom vychádza na svet človek, ktorý nevie spojiť ani päť zvukov, u ktorých sa pravá a ľavá časť mozgu nespájajú, ktorého reč je presýtená slovami, ktoré ho nenaučil ani jeden učiteľ v škole.

Škola nespĺňa požiadavky spoločnosti. Jedinou záchranou je iná škola, škola budúcnosti. Každý predmet by sa mal vyučovať spolu s inými predmetmi. Neexistujú od seba oddelené žiadne predmety, existuje panoramatický obraz sveta. Ona nám dáva tak laureátov Nobelovej ceny, ako aj iba normálnych ľudí s normálnym myslením. Ideálna škola je tvorba panoramatického videnia, tvorba myslenia pri všetkej asociatívnej komunikácii. V mojej škole „Sedem kľúčov“ sú všetky lekcie komplexne vlnové, spája ich jediný koncept, jav, vec, predmet. Hodina môže trvať jeden deň, vyučujú ju všetci učitelia zapojení do tohto javu.

Plus interdisciplinárnosť (který je nebo se uskutečňuje mezi různými odbornými odvětvími, obory; pozn. red)

Prečo hovorím o niekoľkých učiteľoch naraz? Je veľmi ponižujúce behať každú hodinu z triedy do triedy, neustále meniť atmosféru a prerábať sa. V bežnej škole nemá každý učiteľ absolútne nijakú koreláciu s druhým učiteľom a jeho predmetom. Učiteľ fyziky sa ani nezamýšľa, že deti práve absolvovali zemepis a nechápe, prečo nie je možné zaviesť disciplínu. A potom príde učiteľ, ktorého deti veľmi milujú, a nemusí robiť žiadny poriadok. To je všetko dobré, ale nie je možné založiť školu na individualite učiteľov.

Všetky objavy Nobelovej ceny sa uskutočňujú na interdisciplinárnej úrovni, na styčnom bode predmetov. Je celkom možné takýto systém rozšíriť. Je potrebné začať od samostatných bodov. To, čo ja navrhujem, je oveľa prirodzenejšie ako škola, v ktorej sa chudák učiteľ neustále prispôsobuje rôznym triedam. Učiteľ fyziky, ktorý prešiel mojou metódou, príde do školy a začne rozprávať o Bachovi. Chemik pustí hudbu Borodina, prostredníctvom ktorej sa vyjasní spojenie medzi hudbou a chemickými reakciami. Hudba je výživa pre mozog, viem to od laureátov Nobelovej ceny.

V mojej škole každý učiteľ začína neočakávaným, neobvyklým. Toto je princíp oslobodenia. Len čo učiteľ príde na hodinu a povie: „Veľký ruský spisovateľ Dostojevskij,“ pozornosť detí slabne – je lepšie si prečítať nejakú detektívku. Myšlienka, že Dostojevskij je skvelý, by sa mala zrodiť na konci hodiny u samotných detí.

Zmysel pre humor je nevyhnutnou vlastnosťou učiteľa

Ďalšou podmienkou je zmysel pre humor. Áno, nie každý ju má a v budúcnosti bude lepšie, keď ľudia bez nej pôjdu za účtovníka ako za učiteľa. Nechajte pedagógov zakladať kartotéky veselých príbehov a rozprávajte ich deťom – vytvárajte reštart.

Snáď normálny učiteľ nemôže zistiť vedomosti dieťaťa bez hlúpych skúšok? A ak dieťa zabudlo presnú výšku Mount Everesta – to je čo, musí za to dostať trojku? Áno, nezmysly! A on povie: „Ivan Ivanovič, tam dole sa zrodilo celé náboženstvo. Tam je Tibet, tam sa také veci dejú! Môžem vám o tom povedať?“ Výučba nie je väzením ani armádou. Toto je svetlé miesto Platónovej akadémie, kde sa ľudia s úsmevom učia všeličo. Dieťa nie je počítač ani veľká sovietska akadémia. Hlavné je, aby bolo dieťa šťastné. V súčasnej škole ono nikdy nebude šťastné.

Hlavný motor vedomostí

Normálna priemyselná spoločnosť potrebuje iba jedno percento matematikov. Zvyšok bude počítať iba peniaze. Prečo trápiť všetky deti matematickými podrobnosťami, na ktoré na druhý deň navždy zabudnú? Krajina potrebuje 3 % poľnohospodárov, 1,5 % chemikov, ďalších 4 – 5 % pracovníkov. Matematici, fyzici, chemici, pracovníci v priemysle – 10 % populácie. Zvyšok budú ľudia slobodných povolaní, ako sa to už stalo vo Švédsku.

Celý systém sa musí zmeniť. Nikto nepotrebuje veľa vedomostí zo všetkých predmetov. Prečo musíme študovať geografiu Dánska – všetko nájdeme na internete, keď sa tam vychystáme. Ďalšia vec je, ak ho spoznáš cez Andersena. Moja lekcia kombinuje jeho rozprávky s geografiou, históriou Dánska, krásou Kodane, príbehom lásky Malej morskej víly. Toto je naozajstná škola.

Hlavným motorom poznania je láska. Na všetkom inom nezáleží. Čo človek ľúbi, to vie. Nemôžete dostať do hlavy žiadnu matematiku ani geometriu. V súčasnej škole chýba umenie, kultúra a rétorika. Musíte len vidieť sedem slobodných umení, ktoré študovali staroveké deti, bolo to dobre postavené.

Všeobecne je zmyslom a účelom celého hnutia civilizácie vytváranie artefaktov kultúry a umenia. Kto vládol za Bacha? Aký bol kráľ za Shakespearových čias? Éra Shakespeara, éra Puškina, éra Moliéra, éra gréckeho divadla … A kto bol v tom čase Cézarom – treba nahliadnuť do referenčných kníh. Z celého vývoja ľudstva zostala iba kultúra a umenie. Zvyšok je nepodstatné. Nezostáva nič iné, nech sa snažíme akokoľvek. Aj vedecký objav je iba mostom pre ďalšie objavy.

Umenie a kultúra sú potrebné, aby sa ľudia navzájom nezabíjali. Škola by mala byť radostnou spomienkou na detstvo, najjasnejšou časťou života človeka. Aj tak sa každý rok blížime k smrti. Z tohto hľadiska je život dosť pesimistický, smutný. Zbaviť deti detstva, aby sme im poskytli kopu informácií, ktoré si nikdy nepamätajú a ktoré nikdy nepoužijú, to je trestné. Zo školy nemá vyjsť matematik, alebo fyzik, ale Človek!

Michail Semjonovič Kazinik (narodený 13. novembra 1951 v Leningrade) – ruský a švédsky lektor-muzikológ, popularizátor klasickej hudby, umelecký kritik, spisovateľ, básnik, filozof, režisér, vášnivý pedagóg.

Považuje za potrebné reformovať školské vzdelávanie v Rusku aj vo svete. Podľa jeho názoru súčasná škola formuje v dieťati „klipové myslenie“, pretože dostáva nesúvisiace rozptýlené vedomosti o rôznych predmetoch. Podľa jeho názoru škola „napchala ich hlavy ako vrece slamou, napchala kopu informácií, z ktorých 90 % nikdy nebudú potrebovať a nedala im paradigmu vedomostí, túžbu a hlad po vedomostiach, spôsob poznávania prostredníctvom kultúry, umenia, matematiky..“

Zdroj: bs.info