Amazonská džungľa je jedným z najmenej preskúmaných miest na Zemi. Táto džugla láka veľa dobrodruhov, ktorí z času na čas nachádzajú stratené kmene, ktoré nikdy nemali kontakt s civilizáciou. (Foto: Flickr)

A tí, ktorí sa odtiaľ dokážu vrátiť, potom často rozprávajú o neobvyklých zvieratách a ešte o neobvyklejších divochoch.

Jedným z takýchto cestovateľov bol Loren McIntyre (1917 – 2003), skúsený fotoreportér a spisovateľ, ktorý publikoval v časopisoch ako National Geographic, Time, Life, Smithsonian a GEO.

Niektorí volali McIntyreho prototypom Indiana Jonesa, pretože bol tiež neochvejným bádateľom a mal neskutočné šťastie v rôznych dobrodružstvách.

V roku 1969 McIntyre odišiel na Amazonku a objavil tam kmeň, o ktorom doteraz málokto stále vie, aj keď sa k nim často dostávajú rôzni fotografi a potom v médiách uverejňujú farebné obrázky Indiánov.

Ale McIntyre sa s týmito Indiánmi iba nestretol, ale žil medzi nimi 2 mesiace a zistil, že dokážu komunikovať pomocou telepatie. A nejde o vymyslenú bájku, ale o skutočnú udalosť, ktorú v článku napríklad publikoval National Geographic v roku 2016.

Kmeň, v ktorom McIntyre žil, sa volá Majoruna alebo Mace, a títo ľudia sú tak nepolapiteľní, že sa môžete pohybovať po ich biotopoch niekoľko mesiacov a nestretnúť jediného človeka. Nie je to len kvôli ich utajeniu, ale aj kvôli ich malému počtu, všetci v podstate žijú v jednej osade na brehu rieky Amazonky v údolí Džavari na hranici Brazílie a Peru.

Ostatné kmene ich nazývajú „mačací ľudia“ kvôli ostrým dlhým paličkám, ktoré nosia na tvári ako ozdoby a vkladajú si ich do nosa.

Keď McIntyre odišiel do tohto údolia, rýchlo si uvedomil, že sa môže vrátiť naprázdno, dni bežali, putoval panenskou džungľou a nevidel žiadne známky existencie ľudí.

Dokonca začal žartovať, že zmizne, ako jeho idol, Percy Fossett, ktorý zmizol v Amazónii pri hľadaní strateného mesta Z, keď zrazu narazil na lúku, na ktorej ležali štyri telá indiánov pokryté mravcami. Neďaleko ležali ich sekery a stáli nedorúbané stromy a telá Indiánov boli pokryté šípmi.

Tento pochmúrny nález prinútil McIntyra byť opatrnejším, uvedomil si, že niekde sa tu nachádzajú ľudia, ktorí sú schopní ľahko zabiť niekoľko ľudí iba za vyrezanie stromov na svojom území. A prekonal skutočnú hrôzu, keď konečne videl, ako títo tajní lovci lesov vychádzajú z húštiny.

Na tvári mali dlhé, ostré ihlice a na krku náhrdelníky z kostí. Nepozerali sa však na neho agresívne, ale s veľkým prekvapením, bol zjavne prvým bielym mužom, ktorého v živote stretli. Neútočili na neho, hoci mali v rukách luky.

Keď sa McIntyre spamätal, začal opatrne vyťahovať z batohu darčeky, ktoré si priniesol pre Indiánov. Boli to kúsky svetlých textílií, zrkadlá a iné drobností, a to skutočne na Indiánov zapôsobilo, začali všetko skúmať a potom šli do džungle a volali Američana za sebou.

Priviedli ho do svojej osady a tam ho obstúpili, zložili mu topánky z nôh a hodinky z jeho rúk. Všetky tieto veci si dlho prezerali, ale potom ich zničili. Potom to isté postihlo aj väčšinu obsahu jeho batohu vrátane fotoaparátu, ale nedotkli sa samotného McIntyra.

Počas nasledujúcich 2 mesiacov však fotograf jasne chápal, že okolo neho neboli mierumilovní Indiáni z obrázkov, ale skôr agresívny kmeň, ktorého ozdoby boli vyrobené z ľudských kostí a šálky boli vyrobené z ľudských lebiek. Neustále nosili luky s ostrými šípmi a na tvár si nanášali červenú farbu, ktorá prehlbovala strach.

McIntyre si veľmi skoro všimol, že členovia kmeňa spolu komunikujú veľmi málo, a pritom sa títo ľudia zhromažďujú naraz, zložia svoje skromné ​​veci a presťahujú sa na nové miesto. A konajú tak synchrónne, akoby sa o všetkom diskutovalo vopred.

Táto záhada zaujala McIntyra, a keď ju nakoniec odhalil, bol šokovaný, pretože tu stretol niečo, čo nikde inde nevidel.

Jedného dňa McIntyre pristúpil k staršiemu mužovi pokrytému mnohými bradavicami a ten mu začal niečo hovoriť. McIntyre nevedel ani slovo z jazyka tohto kmeňa, ale zrazu pochopil všetko, čo mu starec povedal. A uvedomil si, že keď hovoril, vôbec neotvoril ústa, všetky slová vznikli priamo v mozgu McIntyra!

Bolo to niečo ako telepatia a McIntyre dala tomuto javu názov „prenikajúce lúče“. Ten istý muž, ktorému McIntyre dal meno Barnacle, mu povedal, že kmeň vždy existoval ako jeden včelí úľ a že všetci členovia kmeňa boli navzájom mentálne prepojení. Pritom, starší kmeňa boli zvyčajne najsilnejšími v takejto mentálnej komunikácii.

Potom McIntyre zistil, že tento kmeň vôbec nepoznal a nerozumel slovu „Ja“, pretože pre nich to dávalo veľmi malý zmysel. Tiež si uvedomil, že keď kmeň zrazu začal ako jeden baliť svoje veci a sťahovať sa na nové miesto, znamenalo to, že všetci dostali od starších mentálny signál. Drevorubači z iných kmeňov často zasahovali do územia Majorunov, a preto sa pred nimi ukrývali a podľa možností sa snažili zabiť nájazdníkov.

Ďalším neobvyklým objavom sa stala ich definícia času, ktorá pre nich môže byť pohyblivá aj statická. Prichádza, keď niekto niekam ide, alebo niečo robí a potom odchádza. Netrápia sa, že majú prežiť krátky život a nechápu, prečo by si mali pamätať na minulosť.

Neskôr bol McIntyre prijatý do mystického rituálu, ktorý sa vykonáva na telepatiu. Dostal nápoj zo špeciálnych bylín a potom začal v hlave počuť „biely šum“, v ktorom bolo možné uhádnuť myšlienky rôznych členov kmeňa.

Ale aj napriek takým neuveriteľným skúsenostiam McIntyre chápal, že s kmeňom nemôže žiť natrvalo, bol vždy pod dohľadom a stále bol považovaný za väzňa. Podarilo sa mu náhodou utiecť, počas obdobia dažďov skočil do rieky a odplával držiac sa brvna. A čoskoro si ho všimol pilot vrtuľníka, ktorý prelietal týmito lesmi.

Po návrate domov McIntyre po celé desaťročia mlčal o tom, čo sa mu prihodilo. Chápal, že mu bude veriť len málo ľudí, a tento neuveriteľný príbeh by s ním zomrel v roku 2003, keď zomrel, ak by nebolo amerického režiséra rumunského pôvodu Petra Popescu. V roku 1987 sa Popescu náhodou stretol s McIntyreom na jeho ďalšej ceste po Amazonke, muži sa stali blízkymi priateľmi a jedného dňa mu McIntyre porozprával svoj príbeh o telepatoch z kmeňa Majoruna.

Keď sa ho ohromený Popescu opýtal, prečo tak dlho mlčí, McIntyre odpovedal, že by mu vôbec neuverili a po druhé, že s ním môžu prestať spolupracovať, pretože by to ovplyvnilo jeho povesť uznávaného fotoreportéra a spisovateľa.

Toto je mimochodom dobrým príkladom toho, ako ľudia v našej spoločnosti vnímajú neobvyklé javy a prečo vo väčšine prípadov o tom väčšina buď mlčí alebo rozprávajú anonymne.

Popescu sa napriek tomu podarilo presvedčiť McIntyra, aby porozprával svetu o telepatoch a v roku 1991 vyšla jeho senzačná kniha „The Encounter: Amazon Beaming“. Bola veľmi kritizovaná, ale McIntyre si už z toho nič nerobil, bol veľmi starý a o desať rokov neskôr zomrel.

V 21. storočí už indiáni kmeňa Majoruna nevyzerajú ako primitívni divosi, majú prístup k oblečeniu, plastovým výrobkom a ostatnému tovaru. Zostalo ich len veľmi málo, aj keď sa snažia zachovať pôvodný životný štýl. Vláda vyhlásila ich oblasť za chránenú oblasť, mladí ľudia sa viac zaujímajú o mestá a nie o džungľu. Preto kmeň v podstate vymiera a o ich telepatii sa teraz vôbec nepočuje, akoby tento darček stratili.

Zdroj:  biosferaklub.info