Snahy európskych vodcov zatiahnuť ďalšie krajiny do pevnej finančnej klietky sú odsúdené na neúspech. Lenže to všetko je súčasťou dlhodobého plánu pre globálnu super menu, ktorá môže priniesť len ďalšie utrpenie, pre obyčajných pracujúcich ľudí. Otázka, ktorú sa pýta stále viac a viac ľudí v súčasnej dobe: "Čo si preboha Európania mysleli, keď súhlasili, aby mali jednu menu pre celú Európu?"

V gréckej mytológii, Prokrustés bol synom Poseidona, bohom hlbokého modrého mora. Postavil železnú posteľ tak veľkú, aby vyhovovala jemu. Potom všetci, ktorí prechádzali okolo jeho príbytku, boli prinútení si na ňu ľahnúť. Ak okoloidúci bol kratší ako jeho posteľ, Prokrustés mu naťahoval šľachy, lámal kosti a väzy, kým obeť vyhovovala dĺžke postele. Ak bol vyšší, Prokrustés odsekol končatiny, až obeť mala „správnu“ veľkosť…

Tento prastarý príbeh o „jednej veľkosti pre všetkých“ zažíva svoj návrat v 21. storočí, kedy si Európania vyprosili proti sebe do oči bijúci paradox a koncepčný rozpor menom „euro“.

Táto spoločná nadnárodná mena, vynájdená Francúzmi a Nemcami, bojkotovaná v Anglicku, ignorovaná Švajčiarmi, riadená Nemcami a prijatá vo zvyšku Európy v blaženej nevedomosti, konečne stratila masku a odhaľuje svoju škaredú tvár nemožného mechanizmu, ktorý slúži len elitným bankárom, a nie pracujúcim ľuďom.

Tento systém zahaľuje veľké rozpory, rozsiahle a rôzne – ako je jej skutočná veľkosť, sila, profil, štýly, história, ekonometria, politika zamestnanosti, penzijné pripoistenie, priemysel, ľudské a prírodne zdroje 17-tich národov eurozóny. Od Nemecka a Francúzska na jednom konci stupnice, po Grécko, Portugalsko a Írsko na strane druhej.

Ako si môžete prečítať v článku, euro má dobu spotreby, možno eurokrati, ktorí boli jeho pôrodné asistentky pred desiatimi rokmi, predpokladali, že bude žiť o niečo dlhšie, možno že aj dospeje…, ale určite vedeli, že skôr alebo neskôr by Euro umrelo. Mysleli tým, že ho nechajú zomrieť.

Vzhľadom k tomu, že Euro nie je cieľom samo o sebe, ale skôr prechodom, mostíkom, experimentom v nadnárodnej mene, určenej k náhrade omnoho ambicióznejšej a silnej globálnej meny vydanej globálnou centrálnou bankou. Tá je ovládaná kabalou svetových privátnych bankárov, pracujúcich na pláne Nového svetového poriadku, ktorý vychádza zo súkromnej svetovej mocenskej elity.

Problémom dneška je, že to, čo spadlo v Európe ako finančný dominový efekt v roku 2008, sa teraz rozrástlo na skutočnú finančnú tsunami, ktorá ohrozuje zaplavením celý systém Eura… a ďalšie veľké problémy ležia pred nami!

V skutočnosti dnešné euro-problémy nie sú ničím iným, ako jedným z mnohých variantov problémov zvrchovanosti. Vzhľadom k tomu, že si predstavitelia krajiny nechajú nezodpovedne odobrať časť alebo celú svoju suverenitu – či už finančnú, politickú, ekonomickú, právnu alebo vojenskú – bolo by lepšie sa na to naozaj dobré pozrieť, ako to funguje a aké sú dôsledky zo strednodobého a dlhodobého hľadiska.

Odstúpenie od národnej suverenity znamená, že niekto iný, niekde inde bude rozhodovať o záujmoch ostatných ľudí. Čiže, keď sa všetky záujmy zhodujú, sú v poriadku. Ale akonáhle sa záujmy rôznych strán rozchádzajú, potom ste konfrontovaní v boji o moc. A mocenské boje majú spoločnú jednu jednoduchú vec: silnejší vyhráva, slabší stráca.

Teraz máme obrovský boj o moc vo vnútri eurozóny. Kto myslíte, že vyhrá? Kto bude diktovať novú politiku? Nemecko či Grécko? Francúzsko či Portugalsko? Anglicko či Španielsko? Nemecko či Taliansko?

A toto je len verejne medializované. Tu je potrebné pozrieť sa viac pod povrch, na menej mediálne zvýraznenú súkromnú scénu, kde sú skutočné rozhodnutia globálnej moci.

Bude sa nový taliansky premiér Mario Monti starať o potreby talianskych ľudí, alebo slúžiť mega-bankárom sediacim v silnej Trilaterálnej komisii, v ktorej je on sám európskym predsedom? Rovnaká otázka platí aj pre gréckeho prezidenta Lucasa Papademosa, tiež členom Trilaterálnej komisie. Rovnaká otázka platí pre všetky vlády členských štátov EÚ, kde skutočne mocní lídri sú hlavne bankári, priemyselníci a mediálni magnáti patriaci k Trilaterálnej komisii, Bilderbergu, do Svetového ekonomického fóra, k Chatham House think-tanku a súkromnej lobby.

Globálne elity urobia všetko, aby Euro ostalo na svojej ceste k prechodnej globálnej mene, ktorá nakoniec nahradí Euro a americký dolár. To so sebou nesie technické kontrolované zrútenie oboch mien, zatiaľ čo sa pripravuje žltá vydláždená cesta pre „Svetový Dolár“, alebo niečo v podobnom zmysle.

Zrútiť americký dolár bude ľahké: všetko, čo je potrebné, prinesú médiá. Začnú kričať: „Dolár podľahne hyper-inflácii!“ A nahý cisár Dolár bude klesať veľmi rýchlo. Euro sa zrúti po tom, ako sa členské štáty rozhodnú pre návrat k menám zo starých čias – pesete, líre, franku, escudu a drachme…

Je už na to vhodný čas? Možno nie… zatiaľ. Nie je teda pochýb o tom, že budeme ešte viac vidieť „núdzové opatrenia“, viac „finančnej chemoterapie“ na „záchranu Eura“, rovnako ako sme videli „záchranu bánk,“ aj keď väčšina bánk a Oxymoron Euro už nie je možné zachrániť, ale len udržovať ho umelo pri živote, rovnako ako „živú mŕtvolu“.

Takže tu je otázka pre Grékov, Talianov, Španielov, Portugalcov, Írov, ako aj pre Francúzov a Nemcov: Príjmete pozvanie svojich „Prokrústejských“ lídrov v Bruseli, aby ste si ľahli na posteľ?

Adrian Salbuchi


Zdroj: globalresearch.ca

]]>