I. Úvod Otázky práva, spravodlivosti a morálky sú vždy aktuálne a v poslednej dobe pritiahli aj pozornosť slovenskej verejnosti, či už v dôsledku káuz v podobe Gorily, Sasanky, alebo iných medializovaných prípadov. Treba však poznamenať, že o vzťahu práva a spravodlivosti sa medzi právnymi filozofmi diskutovalo od nepamäti. Ak ľudia chcú mať dôveru v štát, je nevyhnutné sa týmito otázkami zaoberať. Rovnako nevyhnutné je zdôrazniť rozdiel medzi právom a morálkou. Spor práva a morálky sa tak stáva zakukleným sporom medzi prirodzeným právom a právnym pozitivizmom. Tento konflikt sa vyostruje najmä v období po 2. svetovej vojne, kedy silneli ohlasy k prehodnoteniu postulátov právnej vedy.

II. Ius naturalismus versus ius positivismus

Jednou z nosných tém teórie sa od 19. storočia stala dilema medzi právnym pozitivizmom a prirodzeným právom.

Prirodzenoprávna teória práva nepokladá za jediný, posledný zdroj a kritérium práva len zákony určitej spoločnosti, ale uznáva vyššie kritérium správnosti zákonov, ktoré rozhoduje o ich legitimite a platnosti. Takýmito vyššími kritériami môžu byť kritéria spravodlivosti, či správnosti zákonov.

Platí tu zásada: LEX INIUSTA NON SED LEX= NESPRAVODLIVÝ ZÁKON NIE JE ZÁKON

Prirodzený zákon tak nie je prísnym kódexom, ale skôr súbor pravidiel konania, predpísaný akousi autoritou, ktorá je nadradená štátu. Je úzko spojený s pojmom dôstojnosti človeka. Na druhej strane si však nemožno predstaviť, že by mohol nahradiť súdne inštitúcie. Skôr platí, že by prirodzený zákon mal pomáhať formovať úsudok zákonodarcov.

Hlavným konkurentom prirodzenoprávnej teórie sa od 19. storočia stáva tzv. právny pozitivizmus. V tomto prípade platí zásada: LEX DURA SED LEX = TVRDÝ ZÁKON, ALE ZÁKON, čo v praxi znamená – musíme rešpektovať zákony, hoci sa nám nepozdávajú, pretože právo zaväzuje všetkých.

„Právnym pozitivizmom" možno označiť také poňatie práva, ktoré považuje za jediný a zvrchovaný zdroj práva zákon, a preto poníma ako záväzný akýkoľvek zákon bez ohľadu na jeho obsah. Obe pozície sú pritom späté s inštitúciou práva ako takou, no zatiaľ čo právny pozitivizmus nadraďuje hodnotu právnej istoty hodnote spravodlivosti, prirodzenoprávna teória nadraďuje hodnotu spravodlivosti hodnote právnej istoty.

Negatívna stránka pozitivistického prístupu k právu sa ukázala v období nacistického režimu, ktorý otvoril dvere tým najkrutejším nacistickým právnym predpisom zbavujúcim vlastných občanov ich základných práv a slobôd. Nemecká právna veda prikazovala občanom bezpodmienečne poslúchať štát, ktorý bol strážcom celého zákona a poriadku. Prirodzený zákon tu nemal miesto.

Hrôzy nemeckého zákonodarstva priviedlo mnoho právnikov celého sveta k poznaniu, že právo nemôže byť hodnotovo neutrálne. A keďže prívrženci tohto učenia boli nútení uznať každý, aj keď nespravodlivý zákon ako právo, je potrebné poukázať na múdrosť antiky, kresťanského stredoveku a osvietenstva – že existuje vyššie právo ako zákon, prirodzené právo alebo právo rozumu, ktoré stoji nad zákonmi, podľa ktorého bezprávie zostáva bezprávím, aj keď má formu zákona.

Právny filozof a právnik Gustav Radbruch sformuloval kritiku právneho pozitivizmu v tzv. Radbruchovej formule naprosto výstižne:

„Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť." [1]

Autorom týchto slov je vrcholný predstaviteľ nemeckého „gesetzpozitivizmu", právny filozof, sociálny demokrat a minister spravodlivosti v období Weimarskej republiky – Gustav Radbruch.

Existuje viac druhov prekladu tejto formuly, no zmysel a jej význam je rovnaký a stanovuje nutnosť ochrany spravodlivého práva pred neúnosnou mierou pozitívneho práva.


III. Rozbor formuly

Radbruch si kládol otázku: Je autoritatívne stanovené právo platným právom, ak jeho uplatnenie vedie k nespravodlivým dôsledkom a je v rozpore s jeho účelom?

A práve jeho odpoveď uviedol vo vyššie uvedenej formule. Pokladá za nutné akceptovať platnosť pozitívneho práva a podľa jeho slov aj vtedy, „ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné" . No v prípade, že „rozpor pozitívneho zákona so spravodlivosťou dosiahol neznesiteľnú mieru" pripúšťa uprednostnenie prirodzeného práva pred pozitívnym. T.j. tento rozpor z takého práva činí neprávo a kritérium tohto stavu je spravodlivosť, ktorá ako princíp prirodzeného práva tu má prednosť pred právom pozitívnym a stáva sa rozhodujúcim kritériom jeho platnosti. Spravodlivosť je však v očiach rôznych ľudí iná a nie vždy dôjde k naplneniu práve takých požiadaviek na spravodlivosť, ktoré sú podľa našich predstáv. V právnom štáte však musí platiť určitý normativný systém, ktorý občania musia rešpektovať. Je dôležitý pre zachovanie disciplíny a tých najpodstatnejších hodnôt v spoločnosti. Preto Radbruch uznáva, že je vždy lepšie ako žiadny zákon, pretože prinajmenšom vytvára akúsi právnu istotu (samozrejme takéto konštatovanie neplatí pre obdobie nacistického režimu). Ale právna istota nie je jediná a rozhodujúca hodnota, ktorú má právo realizovať. K právnej istote ešte pristupujú ďalšie dve hodnoty: účelnosť a spravodlivosť. Pritom právna istota má slúžiť spravodlivosti.

Inšpiratívnym k tejto téme je jeho článok Zákonné bezprávie a nadzákonne právo, ktorý bol publikovaný v Nemecku po druhej svetovej vojne. Radbruch v ňom formuluje svoj postoj k pozitivizmu:

„Pozitivizmus so svojim presvedčením « Zákon je zákon « učinil nemecký právny stav bezbranným voči zákonom svojvoľného a zločinného obsahu." [2]

Neblahé skúseností s totalitným režimom ( predovšetkým s tým nacistickým) ho preto tesne po vojne priviedla ku kritickému zhodnoteniu právneho pozitivizmu a k volaniu po návrate k prirodzenoprávnej tradícii. A tak v dôsledku hrôz spôsobených vojnou poukazuje na nutnosť neuznať právo, ktoré vo svojej forme podporuje bezprávie.

Z uvedenej formuly možno konštatovať, že považuje za potrebné nájsť vyššiu formu práva, ktoré by bolo smerodajné k zachovaniu hodnôt v spoločnosti. Je však smutné, že takéto myšlienky ochrany hodnôt prídu vždy po konflikte svetového charakteru.

Ďalším smerodajným zdrojom informácii je Radbruchov krátky článok Päť minút právnej filozofie (Fünf Minuten Rechtsphilosophie,1945), kde sa opäť zamýšľa nad právnymi princípmi:

„Existujú teda právne princípy , ktoré majú väčšiu váhu ako akýkoľvek legislatívny akt, takže zákon, ktorý im odporuje stráca platnosť. Tieto princípy sa nazývajú prirodzené právo alebo právo rozumu. Isteže, v jednotlivostiach ich sprevádzajú určité pochybnosti, no prácou storočí sa aj tak dospelo k istým konštantám, ktoré sa s takým širokým súhlasom zhrnuli do takzvaných deklarácii ľudských a občianských práv, o ktorých môže mať pochybnosti už len dogmatický skeptik." [3]

Z vyššie uvedených slov Gustava Radbrucha možno usúdiť, že právna veda sa rozhodla ísť cestou syntézy oboch prístupov, a to formou inkorporácie prirodzenoprávnych hodnôt do prepracovaného systému pozitívneho práva. V praxi to bolo vyjadrené práve vytvorením spomenutej Všeobecnej deklarácie ľudských práv.


IV. Význam a aplikácia Radbruchovej formuly

Radbruchova formula sa stala dôležitým prostriedkom denacifikačnej politiky a dodnes tvorí jeden z hlavných pilierov povojnovej nemeckej ústavnosti. Môžeme ju považovať za praktické riešenie krízy medzi právom minulého režimu a právom súčasným.

Podľa tejto formuly sudca, ktorý by mal aplikovať zákon hrubo porušujúci spravodlivosť ako všeobecnú rovnosť, musí vychádzať z tejto spravodlivosti a náplň zákona ignorovať ako bezprávne právo tzv. unrichtiges Recht. Teda pokiaľ je rozpor so spravodlivosťou extrémny, potom má sudca povinnosť rozhodnúť contra legem.

Praktické využitie môžeme vidieť aj v nasledujúcom prípade: V marci 2001 bol odsúdený bývalý východonemecký komunistický funkcionár Egon Krenz. Nemecké súdy ho odsúdili na šesť a pol roka za to, že nariadil strieľať na ľudí na východonemeckých hraniciach pri ich pokuse o útek na Západ. Rozsudok v plnej šírke potvrdil aj štrasburský súd, hoci Krenz sa bránil tým, že vtedy dodržiaval platný zákon. Radbruchovou formulou sa doteraz riadia nielen nemecké súdy, ale aj Medzinárodný súd pre ľudské práva v Štrasburgu. [ ZDE]

Spor o pojem práva v právnej vede ukončený nie je, no niektoré ústavné súdy štátov kontinentálnej Európy sa pokúsili po druhej svetovej vojne vytvoriť akúsi bariéru proti návratu predvojnového pohľadu na obsah pojmu právo.

Praktický význam tejto tézy možno ďalej vidieť vo viacerých rozhodnutiach nemeckých súdov, ktoré v tomto smere zanechali najvýraznejšiu stopu . Napríklad Spolkový ústavný súd, ktorý vo svojom náleze o štátnej príslušnosti zo dňa 14.februára 1968 využitím citácie Radbruchovej formuly rozhodol, že nepriznanie nemeckého občianstva Židom v „Tretej ríší" bolo zjavným porušením základných princípov spravodlivosti.

Týmto Spolkový ústavný súd, ktorý vychádzal z krutých historických skúseností vyjadril potrebu, že súčasťou pojmu práva by mali byť právne princípy a hodnoty, na ktorých právne normy spočívajú, takže hodnotovým prírastok pojmu práva by malo byť aj ono Radbruchovo „nadzákonné právo" (übergesetzliches Recht). Hlavným cieľom je tak vytvorenie akéhosi mostíka medzi právom a morálkou.

V ďalšom prípade Spolkový súdny dvor (BGH) vo svojom rozsudku zo dňa 12.júla 1951 rozhodol, že zastrelenie dezertéra na úteku veliteľom vojenského práporu z veže, bolo protiprávne.

Páchateľ zdôvodnil svoje konanie plnením rozkazu Henricha Himmlera. Spolkový súdny dvor označuje toto dodržanie príkazu ako „neznesiteľnú mieru" nespravodlivosti a odvoláva sa na Radbruchovu tézu. [ ZDE]


V. Záver

Radbruchova formula sa tak stala v právnom priestore fenoménom a zdá sa, že je vysoko oceňovaná najmä kvôli jej morálnemu posolstvu, či kvôli úlohe pri riešení neľahkej právnej dilemy.

Stala sa celosvetovo akceptovaná a dodnes používaná. Dokonca ani slovenským poslancom nie je cudzia. O Radbruchovu formulu sa začali opierať aj niektorí poslanci NRSR , a to pri príležitosti prerokovania ústavného zákona predkladaného Kresťansko-demokratickým hnutím v októbri 2006, ktorým sa mali zrušiť tzv. Mečiarove amnestie (nimi v roku 1998 omilostil údajných aktérov zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do cudziny). [ ZDE]

Poslanec KDH a toho času podpredseda KDH Daniel Lipšic vo svojom výstupe v NRSR citoval Radbruchovu formulu.

Na záver ešte jedna zaujímavá "aplikácia" Radbrucha. Po rozhodnutí ESĽP v Lexa v. SR Vladimír Palko pre SME takto zahviezdil: „Mohol by som argumentovať Radbruchovou formulou, ktorá hovorí, že niektoré veci sú také neznesiteľné, že ich nemožno donekonečna obchádzať právnymi kľučkami a tá je tiež súčasťou práva." [ ZDE]

 

Autorku textu můžete podpořit v soutěži Právnické eso ZDE


Citácie

[1] RADBUCH, CH.: Gesetzliches Unrecht und übersetzliches Recht. 1946 In: Holländer, P.:Filipika proti redukcionalizmu, Kalligram. Bratislava 2009, ISBN 978-80-8101-244-0, str. 42 -43.

[2] HANUŠ, L. Spravedlnost a právní jistota, Právní rozhledy č. 16, roč. 2009, s. 582

[3] Radbruch G., Fünf Minuten Rechtsphilosophie, in HANUŠ, L. Spravedlnost a právní jistota. Právní rozhledy č. 16, roč. 2009, s. 582