Zničenie mýtu o úbohých utečencoch z dielne na výrobu mýtov politikmi. Všetci Európania a zvlášť všetci europoslanci a vláda v Berlíne by si mali vypočuť 31 minútové video bývalej dobrovoľnej pomocníčky migrantov Ch. Solerovej z Iniciative an der Basis. (Foto: Youtube)

Ja mám mnoho diskrétnych info z domovov azylantov a iných migrantských zariadení, ale to čo som si vypočul na videu od Christiane Solerovej, presahuje všetko.

Dva roky pracovala pre azylantov oddane a so zanieteným srdcom a z kresťanskej lásky na plný úväzok – a to z idealizmu celkom bezplatne – až napokon rezignovane hodila uterák do ringu, unavená a zničená z toho, čo všetko negatívne a alarmujúce pri svojej práci s utečencami musela zažiť.

To, čo zažila pri svojej práci s azylantmi dokazuje, že realita je oveľa horšia, ako to, čo sporadicky publikujú niektoré médiá.

Len veľmi malá časť migrantov je usilovná a chce pracovať a ešte podstatne menšia časť sa chce integrovať.

Tá druhá obrovská časť je a bude katastrofou pre Nemecko. Tak to vidí Ch. Solerová, sama dieťa migrantov.

Pociťuje veľký hnev na vládu, ktorá zapríčinila to, že Nemcov vykorisťuje obrovská črieda „čiernych oviec“ pod zámienkou nevyhnutnej potreby pomoci vo veľkej núdzi. Pričom to vláda ešte aj teraz tají a klame naďalej svoj národ.

Solerová:

„Na základe mojich trpkých skúsenosti mám teraz veľký súcit s mojimi krajanmi. Tí sú jednoducho drancovaní, vykrádaní a plienení na príkaz štátu takými ľuďmi, ktorí na to nemajú absolútne žiadne právo. Bola som sama zneužitá pani Merkelovou a našimi politikmi, a to im veľmi zazlievam.“

Zdôrazním, že tu uvádzam len veľmi malú časť z autentického videa Ch. Solerovej, ktorú mimochodom za jej veľkú obetavosť v práci s migrantmi spočiatku chválili a fotografovali viaceré promerkelovské médiá. Teraz o nej už viac žiadne z nich nepíšu a naviac sa musí obávať o svoju bezpečnosť.

Opäť Solerová autenticky, ktorá na začiatku vypuknutia utečeneckej krízy bezvýhradne uverila rafinovaným lžiam politikov a médií, ktoré ľuďom masívne premývali hlavy dojímavými rozprávkami o úbohých migrantoch, ktorí bezpodmienečne potrebujú našu pomoc:

„A prečo som prestala slúžiť migrantom? Z viacerých dôvodov.

Jeden z nich bola priam neuveriteľná nevďačnosť za všetko to, čo som pre migrantov urobila. Postupne som ale objavovala skutočnú pravdu, ako napr. nejeden z nich mal doma kopu peňazí – ako som sa dozvedela z rozhovorov s nimi – a nemal zlé svedomie brať u nás podporu od štátu. Viacerí moslimskí azylanti, ktorým som robila rôzne služby, sa ku mne chovali bez rešpektu a povýšenecky a neraz na mňa hrubo kričali, prečo ešte od štátu nedostali to alebo to.“

Na inom mieste videa hovorí o Ahmedovi z Afganistanu, ktorý produkuje pre všetkých svojich krajanov, ktorí prídu ako azylanti, rôzne pôsobivo dojímavé utečenecké príbehy, ktoré rozprávajú v inštitúcii BAMF, kde sa rozhoduje o azyle.

Inde vo videu hovorí o viacerých pakistanských azylantoch, ktorí pracujú na čierno v reštauráciách, kde si zarobia okolo 1000 eur a pritom poberajú sociálne dávky, smejú sa jej do tváre cynicky a s úškrnom jej vykladajú, že Nemecko sa ich už nikdy nezbaví, lebo nemajú dokumenty a Pakistan ich nevezme naspäť.

Ďalej v inej časti videa líči ako sa dozvedela od azylantov, že Afgánci nenávidia Pakistancov a Iránčanov, Sýrčania nenávidia Afgáncov a Afričania na juh od Sahary neznášajú severných Afričanov, a to hoci sú všetci moslimovia.

Inde vo videu hovorí v silnom emocionálnom rozpoložení o jednom Somálčanovi, ktorý žil v Nemecku už 7 rokov, a sotva vedel niečo nemecky a nikdy ho nebolo možné vyhostiť. Jedného dňa mu zavolali rodičia a oznámili mu, že sú chorí a odkázaní na pomoc. V priebehu len jedného týždňa si dokázal vybaviť na somálskom veľvyslanectve pas – predtým tvrdil úradom, že to nejde – predal nábytok, dal si od štátu vyplatiť vysokú prémiu za dobrovoľný návrat a bola mu zaplatená aj letenka a hneď bol preč.

To bolo len niekoľko málo prípadov z tých, ktoré líči Ch. Solerová.

Dám jej ešte raz slovo:

“Čo zo strany tých, ktorí sú za všetko toto zodpovední v Nemecku nebolo akceptovateľné, bolo to, že som o všetkom, čo som s azylantmi zažila, začala verejne hovoriť. Začali sa o mňa zaujímať, a to nie veľmi príjemným spôsobom.

To pokladám za veľmi nebezpečný stav v nemeckej spoločnosti. To predsa nemôže byť, že ak niekto prestane veriť na utečenecké rozprávky, že bude sledovaný a aj stigmatizovaný. Napríklad istí ľudia od Zelených mi vypisovali, že som odpad a že som porušila akési prísľuby mlčanlivosti a že som bola povinná o všetkom mlčať… Nesmie predsa byť niekym zakázané to, keď chcem mojich nemeckých krajanov varovať pred nebezpečenstvami, ktoré v Nemecku nastali s príchodom utečencov.“