Autonehoda Alexandra Dubčeka, ktorý zomrel pred štvrťstoročím v pražskej nemocnici Na Homolce na následky vážnych zranení, nebola náhoda. V rozhovore pre TASR to uviedol spisovateľ Jozef Banáš, autor knihy Zastavte Dubčeka s podtitulom Príbeh človeka, ktorý prekážal mocným. Autor prvého románu o najznámejšom slovenskom politikovi v zahraničí a vedúcej osobnosti reformných udalostí z roku 1968 upozorňuje na zvláštne okolnosti, ktoré predchádzali osudnej autohavárii.
Medzi nimi i na fakt, že Dubček bol ako svedok pozvaný na Ústavný súd Ruskej federácie, ktorý, po zmarenom pokuse o puč v Moskve v auguste 1991, obnovil rokovanie o ústavnom zákaze činnosti Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Výnosom vtedajšieho prezidenta Ruskej federácie Borisa Jeľcina mal byť odňatý majetok komunistickej strane. Na súdne pojednávanie boli ako svedkovia prizvaní aj ďalší dvaja vedúci predstavitelia východného bloku v 70. a 80. rokoch. Okrem československého vodcu Dubčeka mali zločineckú podstatu činnosti KSSZ v medzinárodnej oblasti dosvedčiť poľský premiér Jaroszewicz a afganský prezident Nadžíbulláh.
“Dubček mal byť jedným z kľúčových svedkov pojednávania proti komunistickej strane, ktorá vládla nielen obrovským územím, ale najmä obrovskými finančnými zdrojmi, a práve na tie si mnohí noví i staronoví lídri v Sovietskom zväze robili nárok,” podčiarkol Banáš s tým, že vysokí funkcionári si odložili do švajčiarskych bánk v časoch rúcania sa impéria približne 300 miliárd rubľov. “Čo sa rovnalo tretine hrubého ročného národného dôchodku celého štátu. Bývalý pokladník strany a jej posledný manažér spáchali samovraždu, strácali sa dokumenty, dokonca mizli i fascikle vyšetrovateľov aj s niektorými vyšetrovateľmi. Ak by bola komunistická strana tento proces prehrala, 300 miliárd rubľov by sa zo švajčiarskych trezorov presunulo na kontá nastupujúcich vládcov Ruska.”
Podľa Banáša mal byť Dubček jedným z tých, s pomocou ktorých sa malo vniesť do tejto džungle svetlo: “Dlho váhal, či má svedčiť, napokon sa však rozhodol do Moskvy cestovať. Povedal: Chcem, aby sa ľudia dozvedeli pravdu. A do Moskvy odkázal, že príde. Svedčiť na Ústavnom súde mal 5. septembra 1992. Proces sa napokon nekonal.”
Služobné vozidlo Alexandra Dubčeka malo 1. septembra 1992, ktorý bol pre Slovenskú republiku historickým dňom, keďže večer o 22.26 h schválila Slovenská národná rada Ústavu SR, autonehodu. Osudným sa mu stal 88. kilometer diaľnice D1 z Prahy do Bratislavy. Ťažké BMW v rýchlosti okolo 130 km/h vyletelo z vozovky pri českom Humpolci, prevrátilo sa na strechu a zostalo opäť na kolesách. Šofér aj s cestujúcim ostali ležať na trávniku asi desať metrov od vozidla. “Palubné hodiny sa zastavili na 09.25. Kufrík, v ktorom mal Dubček tajné dokumenty aj pozvanie na moskovské rokovanie Ústavného súdu, sa ocitol na tráve. Vyšetrovatelia neskôr kufrík vzali – a odvtedy sa stratil,” poznamenal Banáš a pridal ďalšie zaujímavé fakty.
“V noci z 31. augusta na 1. septembra bol vo svojom varšavskom byte zavraždený druhý svedok moskovského procesu, bývalý poľský premiér Piotr Jaroszewicz aj s manželkou.
Páchateľa sa dodnes nepodarilo odhaliť,” pripomína s tým, že Jaroszewiczov syn pripustil, že motívom vraždy mohlo byť získanie dokumentov, ktoré jeho otec nechcel nikdy zverejniť. A aký osud stretol tretieho sľúbeného svedka moskovského procesu?
“Afganského vodcu Muhammada Nadžíbulláha, ktorému sa úspešne darilo kľučkovať medzi tlakom Moskvy a vrúcnym vzťahom k afganským tradíciám, partizáni nastupujúceho Talibanu vytiahli z azylu v budove OSN neďaleko kráľovského paláca Darulaman, južne od Kábulu. Zastrelili ho na futbalovom štadióne, keď predtým jeho telo na nepoznanie zohavili. Stalo sa to 28. septembra 1992,” pripomína Jozef Banáš vraždy, na ktorých mohla mať svoj podiel podľa rôznych teórií sovietska KGB.
Zdroj: hs.sk
>
