Prvé rozhodnutie Lorinc a 16 ďalších v. Slovensko vyznieva veľmi rozpačito. V žiadnom prípade nebolo rozhodnuté o povahe prijatej legislatívy na úseku ochrany verejného zdravia. Ktokoľvek to tvrdí, klame. Európsky súd sťažnosti v merite vôbec neposudzoval s tým, že spadajú pod tzv. actio popularis s tým, že viacerým sťažnostiam údajne chýba individualizácia (ratione personae). Podľa Európskeho súdu sťažovatelia údajne neposkytli informácie, ktorými by preukázali, ako konkrétne sa ich namietané opatrenia priamo dotkli alebo by sa ich dotkli, či voči nim smerovali.

Pokiaľ ide o toto rozhodnutie pripomíname, že európsky súd už mnohokrát v minulosti potvrdil, že koncepcia „poškodenej osoby“ je prípustná aj u subjektov, ktoré nemohli s istotou preukázať, že utrpeli ujmu v dôsledku porušenia svojho práva zaručeného Dohovorom.

V prípade Marckx v. Belgicko európsky súd uviedol, že jednotlivci sú oprávnení tvrdiť, že zákon ako taký porušuje ich práva, ak im hrozí, že bude mať na nich priamy vplyv, aj keď chýba individuálny krok jeho vykonania.

V prípade Open Door Counselling a Dublin Well Women v. Írsko Komisia priznala status poškodenej osoby ženám v produktívnom veku, ktoré sa sťažovali na právnu úpravu kriminalizujúcu interrupcie, pritom však samé neboli tehotné.

Podobné právne vety obsahujú aj rozhodnutia Dudgeon v. Spojené kráľovstvo, Norris v. Írsko, Campbell a Cossens v. Spojené kráľovstvo a pod. V prípadoch Dudgeon v. Spojené kráľovstvo, Norris v. Írsko a Modinos v. Cyprus sa sťažovatelia sťažovali na právnu úpravu kriminalizujúcu súkromné homosexuálne správanie medzi mužmi.Európsky súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobnú situáciu sťažovateľov, už samotná existencia tejto právnej úpravy kontinuálne a priamo zasahovala do ich súkromného života. V prípade Campbell a Cossans v. Spojené kráľovstvo sťažovateľky tvrdili, že školský systém v Škótsku, ktorý umožňuje telesné tresty je v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Komisia považovala deti za poškodené osoby z dôvodu, že sú postihnuté možnosťou existencie fyzického násilia v ich okolí a hrozbou potenciálneho použitia telesných trestov. Tiež poznamenala, že výklad Dohovoru by bol príliš reštriktívny, ak by požadoval, aby deti boli aj naozaj podrobené fyzickým trestom.

Všetko sú to rozhodnutia, ktoré podporujú tvrdenia, že legislatíva na úseku ochrany verejného zdravia (zákony, nariadenia a vyhlášky) prijatá počas posledných dvoch rokov, ktorá vytvárala úplne konkrétny tlak na dodržiavanie často nezmyselných a neodôvodnených opatrení všetkými osobami na území Slovenska, mohla byť bez problémov predmetom preskúmania Európskym súdom pre ľudské práva.

Európsky súd tak v prípade Lorinc a 16 ďalších v rozpore so svojou doterajšou judikatúrou označil sťažnosti osôb, na ktoré sa legislatíva s celoštátnou pôsobnosťou evidentne vzťahovala za actio popularis. Pritom už samotná existencia týchto predpisov zasahovala a zasahuje do práv každého, kto sa nachádza na našom území.

V neposlednom rade je zaujímavé zloženie senátu a fakt, že štát sa k rozhodnutiu stihol vyjadriť expresne bez toho, aby mu boli sťažnosti predtým oznámené Európskym súdom pre ľudské práva, pričom vôbec neuviedol, že podstatou sťažností sa Európsky súd vôbec nezaoberal, ale odmietol ich z dôvodu, že podľa názoru súdu neboli dostatočne individualizované. Tu je však potrebné uvedomiť si fakt, že rovnaký predpis sa dotýka rovnakých základných práv a slobôd všetkých obyvateľov Slovenska (napríklad každý bol povinný nosiť prekrytie horných dýchacích ciest za rovnakých okolností, okrem výnimiek upravených predmetnými predpismi). V prípade napádania protiprávneho predpisu porušujúceho základné práva slobody viacerými sťažovateľmi preto nie je dobre možné sťažnosti individualizovať, ak napríklad sťažovateľom neboli za porušenie predmetných predpisov uložené sankcie zo strany úradnej moci, alebo ak napríklad nejde o sťažovateľov s individuálnymi potrebami, teda napríklad o hendikepované osoby, a pod.

Tento zmätočný postup európskeho súdu akoby skôr navádzal domnievať sa, že legislatívu v pandemickej oblasti aj bez jasného vyjadrenia súdu považoval súd za legislatívu, ktorá nemá povahu všeobecne záväzného právneho predpisu. Aj keď to tam nie je expressis verbis vyjadrené. Ani to by však neodôvodňovalo uplatnenie postupu actio popularis nesprávnym a nekonformným spôsobom.

Zároveň je potrebné uvedomiť si, že vyslovenie porušenia základných práv a slobôd voči konkrétnemu sťažovateľovi sa síce na jednej strane dotýka aj ostatných obyvateľov, keďže takéto predpisy už naďalej nie je možné uplatňovať voči žiadnej osobe bez rizika ďalších úspešných sťažností na ESĽP, avšak na druhej strane nárok na primerané finančné zadosťučinenie prípadne priznaný sťažovateľovi sa týka výlučne sťažovateľa, a teda ostatné osoby, aj keď ich základné práva a slobody boli porušené rovnako ako u sťažovateľa, tieto osoby nebudú mať nárok na primerané finančné zadosťučinenie bez toho, aby aj ony podali sťažnosť na ESĽP, aj keby mala byť ich sťažnosť obsahovo úplne totožná. V predmetnom smere je teda aj vzhľadom na doterajšiu judikatúru ESĽP v súvislosti s tzv. actio popularis argumentácia ESĽP v dotknutom rozhodnutí prinajmenšom nelogická, ak nie rozporuplná.

S argumentáciou ESĽP o údajne nedostatočnej individualizácii sťažností je pritom ťažké sa stotožniť, keďže dotknuté sťažnosti sa týkali rôznych životných situácií sťažovateľov. Niektorí sťažovatelia napádali nedostatočnú štátnu pomoc v podnikaní a žiadali kompenzáciu poklesu tržieb, iní sa sťažovali na porušovanie základných práv a slobôd ich detí zo strany školy či škôlky, či už vo vzťahu k vynucovaniu prekrývania horných dýchacích ciest ich detí, alebo vo vzťahu zamedzovania vstupu rodičov do priestorov školy či škôlky, ďalší sťažovatelia napádali rovnaké právne predpisy z dôvodu zásahu predmetných predpisov do základných práv a slobôd sťažovateľov, či už z dôvodu ich zásahu do slobody pohybu a pobytu sťažovateľa určením všeobecného zákazu pohybu v externom prostredí, resp. určením zákazu vstupu do interiérov bez negatívneho výsledku testu a bez prekrytia tváre, alebo z dôvodu ich zásahu do práva sťažovateľa na prácu určením povinnosti zamestnávateľa zamedziť vstup do jeho priestorov osobe bez prekrytia tváre a bez preukázania sa negatívnym výsledkom testu, prípadne z dôvodu ich zásahu do práva sťažovateľa podnikať určením povinnosti zatvoriť prevádzku, prípadne určením povinnosti obmedziť činnosť prevádzky sťažovateľa, a pod.

Nehovoriac o tom, že v priebehu času sa napádané predpisy neustále menili, preto aj sťažovatelia napádali neustále meniace sa predpisy, ktoré už len ich samotnou existenciou zasahovali do základných práv a slobôd sťažovateľov v podobe hrozby sankcionovania ich porušenia, pričom o tom, že dodržiavanie predmetných predpisov bolo na území Slovenska vymáhané ukladaním takýchto sankcií, snáď nemôže mať nikto žiadne pochybnosti. Obzvlášť keď si spomenieme, ako médiá rady zverejňovali štatistiky uložených sankcií za nedodržiavanie predmetných protipandemických opatrení. V každom prípade je prognóza ďalšieho vývoja situácie zrejmá.

ESĽP pravdepodobne odmietne aj ďalšie sťažnosti súvisiace s protipandemickými opatreniami prijatými na území Slovenskej republiky.

Ostáva už len dúfať, že v niektorom zo svojich následných rozhodnutí súd poskytne aj relevantné odôvodnenie svojho postupu bez obmedzenia sa výlučne na procesné dôvody.

Právne prostriedky nápravy sa tak v oblasti pandémie nateraz na území Slovenska javia ako vyčerpané. Bez legislatívnych zmien umožňujúcich použitie efektívnych prostriedkov právnej nápravy a garantujúcich právo na pristúp k súdu možno konštatovať, že Slovenska republika naďalej nie je materiálnym právnym štátom bez vôle sa k tomuto charakteru vracať. Európsky trend je totiž jasný: Každý, kto číta medzi riadkami vie, že ESĽP týmto nešťastným rozhodnutím potvrdil, že prerod z demokratického zriadenia v členských štátoch Rady Európy na totalitaristickú technokraciu je možný (možno až žiadaný a podporovaný) a bude požívať ochranu aj na medzinárodnej úrovni.

Peter Weis