Všetci zodpovední ľudia, ktorí si ešte zachovali súdnosť, sledujú so stále väčším znepokojením rastúcu rusofóbiu a dezinformačné tance okolo Ruska, jeho prezidenta, ruských aktivít domácich aj medzinárodných. Práve som dokončil preklad Zweigovej novely „Pred búrkou“, v ktorej slávny autor opisuje dôvody začatia prvej svetovej vojny. (Foto: Josef Banáš)
Jedným z podstatných bola západoeurópska rusofóbia vyvolaná predovšetkým rastúcou agresivitou Nemecka. Rusofóbia bola v Rakúsko – Uhorskej monarchii takmer módna záležitosť, kto sa vyslovil o Rusoch, Srboch a Slovanoch pozitívne, bol okamžite označený za rusofila, nebezpečného pansláva, konšpirátora (áno už vtedy), šíriteľa nepravdivých správ (termín hoax ešte vtedy nebol) a bol verejne pranierovaný. Väčšina občanov si myslela svoje, chcel mať svätý pokoj, mlčala a skončilo to vieme ako…
Rusofóbia je aj dnes už takmer zahraničnopolitická doktrína USA a ich európskych vazalov. Hoci sa prejavovala i predtým, prudký nástup zaznamenala po udalostiach na Kryme.
Nebudem sa venovať priebehu a technológiám prevedenia referenda na Kryme v marci 2014, ale len jeho podstatnému kritériu – či bolo, alebo nebolo v súlade s vôľou Krymčanov. Tých Krymčanov, ktorých otcovia, dedovia a pradedovia majú doslova v génoch odpor proti akýmkoľvek okupantom, ktorí kedy vstúpili na ich územie. A tých bolo v histórii polostrova požehnane. Z tých ostatných spomeniem len Turkov, Francúzov, Britov či Nemcov. Po tom ako vstúpila na krymskú zem prvá noha akéhokoľvek okupanta, začal sa organizovať partizánsky odboj.
Krymčania nemajú okupantov radi. Zo všetkých strán počúvam, že Krym je okupovaný. Krym bol vo svojej histórii okupovaný mnohokrát, naposledy nemeckými fašistami v rokoch 1941 až 1944. Teraz je podľa zjednotených šíkov politického a mediálneho hlavného prúdu okupovaný opäť. Rusmi. Už piaty rok. Skutočne?
Všetko to začala referendom 16. marca 2014, ktorého dôsledkom bol vstup Krymu do Ruskej federácie. Referendum USA a jeho „marionetky“ (bábky – termín profesora V.V. z Voroneže) neuznali. Ak by USA výsledky referenda o Kryme uznali, tak sa dnes Macron, Merkelová, Tusk a všetci ostatní predbiehajú v slovách uznania na adresu Putina.
Washington však referendum odmietol, pripojenie Krymu k Rusku označil za anexiu a tak sa dnes Macron, Merkelová, Tusk a všetci ostatní predbiehajú v slovách hany na adresu Putina. Pri posudzovaní označenia pripojenia Krymu k Rusku za anexiu je, nazdávam sa, prvoradé vychádzať z definície anexie ako takej.
Tá znie:
„ Anexia je podľa medzinárodného práva násilné pripojenie územia cudzieho štátu alebo jeho časti k územiu iného štátu, alebo k štátom proti vôli jeho obyvateľstva, čím predstavuje porušenie práva na samourčenie národov.“
Pre istotu zopakujem podstatné: Proti vôli jeho obyvateľstva.
Anexií proti vôli anektovaného obyvateľstva sa v histórii udialo mnoho, medzi najznámejšie patrí anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko – Uhorskom v roku 1908, anexia Východného Jeruzalema a Golanských výšin Izraelom, za istý druh anexie sa dá považovať aj Hitlerov protektorát Čechy a Morava, anexia Eritrey Etiópiou, ktorá viedla k vojne za nezávislosť Eritrey, Západná Sahara anektovaná Marokom a Mauretániou, čo viedlo k vytvoreniu ozbrojeného hnutia odporu Polisario, anexia Tibetu Čínou a ďalšie.
Všetky tieto anexie majú jedno spoločné – domáce obyvateľstvo kládlo a kladie okupačnej mocnosti ozbrojený odpor. A sme pri kľúčovom kritériu pokiaľ ide o označovanie pripojenia Krymu k Rusku za anexiu a tým je ozbrojený odpor, alebo akýkoľvek prejav nespokojnosti obyvateľov anektovaného územia s okupačnou mocnosťou. Keďže som sa za päť rokov od referenda nedočítal ani o jednom akte protiruského odporu na Kryme, začalo mi to byť s tou anexiou „proti vôli domáceho obyvateľstva“ podozrivé.
Jediným vysvetlením by bolo, že si slovenskí novinári taktne a s ohľadom na Putina pred protiruským odporom na Kryme zakrývajú oči. Aj som sa celkom vyľakal, či som nedopatrením neprešvihol okamih, kedy Washington, Brusel a Berlín obrátili a vyhlásili referendum za legitímne. Nič také som v novinách nenašiel (zatiaľ) a tak som si povedal, že keď sa tam neráčia pozrieť naši investigatívni novinári, idem sa tam pozrieť sám. Ako sa vraví, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.
Moja cesta na Krym
Od cesty na Krym ma dokonca odhovárali, vraj ak tam pôjdem, Ukrajinci ma viac nevpustia na územie Ukrajiny. Neviem ako by sa o mojej ceste mohli Ukrajinci dozvedieť, pretože sme leteli cez Moskvu a keby som to sám nezverejnil, ukrajinské orgány sa nikdy nedozvedia, že som na Kryme bol.
Nemám však najmenší dôvod moju cestu na Krym tajiť, naopak, myslím, že každý pokus o vynesenie svetla pravdy na povrch a zmiernenie napätia napomôže dvom skvelým slovanským národom – Ukrajincom aj Rusom. Mám oba tieto národy rád, v oboch krajinách mám svojich čitateľov a nikdy nezabudnem na úžasné slová ocenenia, ktoré sa mi dostali za román „Zóna nadšenia“ od ukrajinskej spisovateľskej hviezdy Jurija Ščerbaka a rovnako od Puškinových novín „Literaturnaja gazeta“, ktorej šéfuje hviezda ruskej literatúry Jurij Poľakov.
Dnes sú títo muži, ktorých mám rád a vážim si ich, na protistojacich stranách barikády. Kto to pripustil? Kedy sa to stalo? Kto rozdelil týchto dvoch skvelých chlapíkov? Kto rozdelil Rusov a Ukrajincov?
A rozdelil ich skutočne, alebo sa to len tak zdá podľa rečí hlavnoprúdových politikov a novinárov? Kto do nás vštepuje iracionálnu rusofóbiu, ktorá mi
hokejový zápas, počas ktorého rozhodca brutálne a manipulatívne nadŕža jednému mužstvu. Píska proti Rusom ako najatý, diváci sa proti tomu búria, ale von zo štadióna sa to nedostane, pretože všetky médiá píšu o objektívnom rozhodcovi. A tak sa správa o špinavosti podplateného rozhodcu šíri medzi ľuďmi spôsobom, ktorý sa nazýva alternatívny…
Za každého padlého pri oslobodzovaní Krymu vysadili strom.
Ako je to s okupovanými nešťastníkmi?
Ako to s obyvateľmi Krymu bolo a je?
Jedni vravia, že Krym patril Ukrajincom, iní, že vraj Rusom. Krym patril mnohým. Rusom, Ukrajincom, ale dávno pred nimi aj Kimerijcom, Gótom, Grékom (Euripidova dráma „Ifigénia z Tauridu“ – Taurida grécky názov Krymu), Rimanom, Byzantíncom, Talianom, Tatárom od Zlatej hordy, kedy v roku 1243 dobyl polostrov hordy Džingischána až po Krymský chanát v roku 1443, Protobulharom (predchodcom Bulharov), Chazarom, Turkom a od roku 1783 Rusom, aby títo v roku 1856 v turecko – ruskej vojne o nadvládu nad Čiernym morom napokon prišli.
Ruský vplyv na Kryme však naďalej rástol, oblasť sa stávala letným sídlom významných ruských politikov (cársky palác Livadia pri Jalte) umelcov, obchodníkov, ruskej bohémy. Národnostné zloženie bolo vždy pestré a často sa menilo aj násilnými prostriedkami. Počas trojročnej okupácie polostrova Nemcami v čase druhej svetovej vojny zlikvidovali Nemci židovské obyvateľstvo, po skončení druhej svetovej vojny vyhnal Stalin z Krymu na princípe kolektívnej viny Bulharov, Tatárov, Grékov, Arménov. Najviac utrpeli Tatári kvôli ich aktívnej kolaborácii s nemeckými okupantmi, keď tisícky z nich bojovali proti Sovietskemu zväzu na strane nemeckých fašistov ( obnovenie Krymského chanátu počas nemeckej okupácie polostrova).
Takže tvrdiť, že Krym bol odjakživa ruský je nesprávne, polostrov sa začal silne rusifikovať až po druhej svetovej vojne. Vraj od roku 1954 patrí Ukrajine, kedy Sovietsky Zväz pod vedením ukrajinského Rusa Chruščova daroval Krym Ukrajine.
Pokiaľ ma pamäť neklame Ukrajina vtedy existovala ako súčasť jednotného štátneho celku, ktorý sa volal Zväz sovietskych socialistických republík. Takže Krym patril rovnako Ukrajincom, Rusom, Estóncom či Turkménom. Nemôžem si tiež odpustiť poznámku, že je vskutku pozoruhodné ako dnes demokratickí politici a novinári tvrdošijne obhajujú rozhodnutie komunistického vodcu Chruščova…
Obyvatelia Krymu rozhodli
Každý normálny človek iste uzná, že zrejme najobjektívnejším faktorom, ktorý by mal rozhodnúť o tom, komu má Krym patriť, sú jeho obyvatelia. A tí to tak urobili.
16. marca sa uskutočnilo referendum, ktorého sa zúčastnilo 83,1 % obyvateľov Krymu z nich sa 96,77 % vyslovilo za pripojenie k Rusku, v samostatnom referende v Sevastopole sa z 89,5% účastníkov vyslovilo za pripojenie 95,6%.
Tým, ktorí spochybňujú výsledky referenda musím pripomenúť ako vznikli USA:
Jednostranným vyhlásením Deklarácie nezávislosti na Veľkej Británii v roku 1776. Takže ak by sa mal Krym vrátiť Ukrajine, mali by sa USA vrátiť do Veľkej Británie, čo je dosť absurdná predstava…
Od čias Kataríny Veľkej je jasné, že Krym a najmä prístav Sevastopoľ sú pre Rusko kľúčovým miestom. Sevastopoľ, oficiálne nazývaný „Mesto ruskej slávy“ je strategickým ruským teplovodným prístavom, z neho má Rusko cez Bospor, Dardanely a Stredozemné more prístup k svetovým moriam. Krym nie je len strategickým miestom, ale doslova symbolom Ruska.
V roku 1990 po rozpade ZSSR sa Krym a jeho väčšinové ruské obyvateľstvo ocitli z večera na ráno mimo priamych kontaktov s Ruskom. Vlády Ukrajiny sa venovali viac rabovačkám, ako rozvoju svojej krajiny a už vôbec nie rozvoju dominantne ruského Krymu.
V roku 2005 som sa osobne stretol s prezidentom Juščenkom, ktorý nám poskytol svoje lietadlo na cestu do Sevastopoľu. Rusko malo zmluvu s Ukrajinou garantujúcou využívanie tohoto prístavu. Počas slávnostného obeda s velením ukrajinskej čiernomorskej flotily na palube torpédoborca Hejtman Zagajdačnyj som sa zhováral s najvyššími ukrajinskými námornými dôstojníkmi. Po chvíli ma prerušil vedúci našej delegácie, prezident Parlamentného zhromaždenia NATO, francúzsky senátor Pierre Lellouche, ktorý mal prekladateľku a spýtal sa ma, či viem po ukrajinsky. Odvetil som že nie a s ukrajinskými dôstojníkmi sa zhováram po rusky. Aj oni hovorili s Lellouchom po rusky…
Na pobreží rastú nové hotely ako huby po daždi.
Opäť na Kryme
Odvtedy som Krym navštívil až teraz s pevným odhodlaním nájsť dôkazy o nespokojnosti obyvateľov s pripojením k Rusku. Po prílete na zrekonštruované letisko v hlavnom meste Krymu Simferopole, sme sa vydali rovno do centra Krymských Tatárov – Bachčisarája, kde som s ohľadom na históriu Tatárov očakával najsilnejšie protiruské aktivity.
Tatár Ruslan nás vzal na trojhodinovú exkurziu džípom po okolitých horách a pamätihodnostiach. Očakával som partizánske zemljanky, ale nič. Ani v tých najzapadlejších zákutiach krymských hôr v tatárskom Bachčisaráji sme nenarazili na žiadne stopy protiruských aktivít.
Narazili sme na „Chánsaraj“ – palác tatárskych chánov. Jeho dominantou je fontána sĺz, ktorá sa po tom, čo ju ospieval počas svojej návštevy v roku 1820 v básni „Bachčisarajská fontána“ Puškin, stala slávnou. Čo nedokázali mocní chánovia, dokázal básnik. I taká môže byť sila poézie. Ako som očakával, niektorí miestni Tatári otvorene dávali najavo svoju nespokojnosť s podľa ich názoru druhoradým postavením ich národa na polostrove. Násilné odvlečenie a smrť desiatok tisícov Tatárov v stalinských časoch Rusom nemôžu zabudnúť.
Zdá sa, že rovnako Rusi nemôžu zabudnúť Tatárom to, čo im spôsobili svojou zradnou spoluprácou s nemeckými okupantmi.
Mnoho Tatárov však bojovalo na strane Sovietskeho zväzu. Z desiatok ľudí s ktorými sme sa na Kryme zhovárali boli Tatári bezpochyby najkritickejší. Priznali, že odvtedy ako je Krym ruský sa zvýšili platy, ale postupne zvýšenie cien túto výhodu dohnalo. Veľa Tatárov ale aj iných obyvateľov Krymu pracuje za hranicami polostrova, najmä v Rusku, ale aj v krajinách EÚ, predovšetkým v Poľsku.
Verejné súťaže vyhrávajú podľa nich najmä ruské firmy z kontinentálneho Ruska, ktoré sebou privážajú aj pracovníkov, čím znižujú šance domácich na zamestnanie. Boli otvorení, kritickí, ale na otázku, či by sa chceli vrátiť k Ukrajine, nemali jednotný názor.
Počas debaty sa mladá Tatárka rozosmiala a pozrela na chlapov:
„Hlavne sa vám nepáči, že pod Rusmi musíte dávať účtenky, vystavovať faktúry a platiť dane, čo sa v ukrajinských časoch veľmi nenosilo…“
Posedeli sme s domácimi v nádhernej rustikálnej reštaurácii. Pri vedľajšom stole ponalieval čašník desiatim chlapom do „stakanov“ víno. Tatári sú moslimovia a alkohol nepredávajú. Môžete si však priniesť svoj a čašník vám ochotne prinesie poháre. Muži sa pred začatím hodovania postavili, trikrát zvolali „Ura, ura, ura, Rossija!“. Dvaja si pripili čajom, akiste to boli Tatári, ale na slávu Ruska volali.
Strategický Sevastopoľ
Sklamaní, že v tatárskom Bachčisaráji sme nenarazili na protiruský odpor, vydali sme sa do Sevastopoľa. Pamätníky a pamätné tabule doslova na každom kroku pripomínajú návštevníkom hrdinstvo obrancov tohoto mesta či už z čias vojny turecko – anglicko – francúzskej koalície proti Rusku, ale najmä z čias druhej svetovej vojny.
Keby sme nenavštívili toto mesto nepochopíme prečo sa Rusi Sevastopoľu a Krymu nikdy nevzdajú. Počas bojov o oslobodenie mesta od fašistov zahynulo 170.000 sovietskych vojakov a 40.000 bolo zranených. Ak by sem bola pani Nulandová zavítala skôr ako začala organizovať kyjevský majdan, mohla sebe, svojej krajine, ale najmä Ukrajincom a Rusom ušetriť obrovské problémy.
Pokračovali sme do strategického zálivu Balaklava, ukázali nám strategickú ponorkovú základňu sovietskej flotily (opäť sa ju chystajú obnoviť a rozšíriť), zašli sme i do tých najzapadnutejších uličiek v nádeji, že nájdeme aspoň útržok dajakého protiruského letáku, alebo aspoň maličké grafiti s protiruským, či protiputinovským textom. Nikde nič.
Vchod do tajomných podzemných priestorov Balaklava.
Jalta
Zo Sevastopoľa, kde sa vojak Tolstoj prerodil na najslávnejšieho ruského spisovateľa, sme pokračovali do Čechovovej Jalty, ktorá akoby francúzskej riviére z oka vypadla. Chorý Čechov tu napísal slávne „Tri sestry“ aj „Višňový sad“.
Posedieť si v Čechovovom dome aj v tieni stromov jeho záhrady, ktoré zväčša vysadil sám, bol pre mňa jedným z najsilnejších zážitkov krymskej cesty.
Pozoroval som ľudí v reštauráciách, kaviarňach, na plážach, diskutoval s nimi. Oddychovali, pojedali, popíjali, večer spievali a tancovali nielen v baroch, ale aj na bulvároch, na ktorých vyhrávali kapely, vystupovali kúzelníci, cirkusanti, vykladači tarotu.
Pravdu mal Čechov, keď krásu Jalty prirovnal kráse francúzskeho Nice. Rozdiel medzi Nice a Jaltou je v tom, že zatiaľ čo v Nice som videl po zuby ozbrojených policajtov v Jalte a na celom Kryme som ich videl za celý týždeň štyroch. Napriek tomu som sa cítil v priateľskom prostredí bezpečne.
Zišlo mi na um, či všetci tí zabávajúci sa a smejúci ľudia nie sú špeciálne cvičení ruskí agenti, ktorí tu hrajú divadlo ako kedysi slávny knieža Potemkin, ktorý ukazoval cárovnej Kataríne fasády nádherných stavieb, ktoré boli zozadu podopreté drevenými kolmi. Tak som si pre istotu poobchádzal všetky tie desiatky rozostavaných luxusných hotelov, bazénov, apartmánových domov (vľavo vyššie na fotke), športovísk a boli skutočné. Aj bagre aj žeriavy.
Akosi mi to prestávalo ladiť s informáciami o nešťastných a okupovaných Krymčanoch. Zastavili sme sa v Livadii v niekdajšom cárskom paláci, kde vo februári 1945 týždeň popíjali, hodovali a rozhodovali o osude sveta Stalin, Churchill a Roosewelt. Ešte dobre, že Livadija existuje ako dôkaz pre prípad, že možno o pár rokov budú do nás absolventi masmediálnych fakúlt hustiť, že svet od fašizmu oslobodili Nemci vedení Hitlerom.
Promenáda v Jalte.
Okupovaní Krymčania?
Z Jalty sme pokračovali pri pobreží do Alušty a všade rovnaký obraz. Okupovaní Krymčania namiesto toho, aby organizovali protiruský odpor, váľali si šunky na plážach. Tak sme v Alušte zamierili na sever do hôr, aby sme sa vyhli podozreniu, že zámerne cestujeme len po exponovanom južnom pobreží. Čo ma najviac vytočilo, keď som medzi nimi narazil na turistov z Ukrajiny. Vraj ich tam prišlo v minulom roku za rekreáciou z Ukrajiny viac ako milión.
Presunuli sme sa do Feodosie, kde nás v historickom hoteli „Grand Astoria“ čakalo zvláštne, po mojich skúsenostiach, už takmer typické prekvapenie. Hotel bol vystavený skúmavému pohľadu sochy Vladimíra Iljiča Lenina, podľa ktorého je námestie pomenované. Na priečelí hotela dominoval reliéf pripomínajúci návštevu hotela Jurijom Gagarinom, druhý reliéf pripomínal prvý mestský zjazd boľševických rád v tomto hoteli v roku 1919 a tretí – pripomínal 22. marec 1920, deň kedy sa v tomto hoteli lúčil so svojim štábom pred odchodom do emigrácie bielogvardejský generál Anton Denikin. Dokonca i nádherná kaviareň hotela nesie jeho meno.
Spýtal som sa recepčného či to nie je divné, že na hoteli sídliacom na námestí pomenovanom po vodcovi boľševikov je tabuľa pripomínajúca úhlavného nepriateľa boľševikov Denikina. Recepčný sa usmial a odvetil: Všetci boli Rusi, všetko je to naša história...
Kaviareň Denikin vo Feodosii.
Moje vzrušenie z cesty vrcholilo pri príjazde do neďalekého Koktebeľu. O tom, ako slávny Jevtušenko odtiaľ napísal 21. augusta 1968 telegram Brežnevovi, v ktorom protestoval proti sovietskej invázii do Československa, som napísal jednu kapitolu v románe „Zóna nadšenia“.
Jevtušenko tam bol v tom čase na tvorivej dovolenke. Z areálu ruského Literárneho fondu, ktorý vtedy tvorilo 28 domov, sa zachoval už len jediný. Milo som však bol prekvapený koktebeľskou poštou. Je stále rovnaká, ako bola v auguste 1968, kedy v nej Jevtušenko podal svoj telegram. Keď som vedúcej ukázal ruský preklad románu a kapitolu s názvom „Koktebeľ 1968“ zvýskla od prekvapenia, zavolala miestnu redaktorku, ktorej som poskytol rozhovor. Predstava, že som na miestach, ktorými v roku 1968 kráčala história sovietskeho odporu proti okupácii ma naplnila dojatím.
Z bývalého domova sovietskych spisovateľov som zašiel na nábrežie k „Bielemu domu“ básnika Maxa Vološina, v ktorom ho navštevovali básnici slávnej ruskej striebornej éry ako boli Brjusov, Mandelštam, Gumiljev, Cvetajevová a mnohí ďalší. Na Kryme žili a tvorili aj Alexander Kuprin, Ivan Bunin, Max Vološin, Arkadij Averčenko, Anna Achmatovová, Konstantin Paustovskij, Alexander Grin, Vladimír Nabokov, Boris Balter, Jevgenij Jevtušenko a mnoho ďalších skvelých spisovateľov.
Pošta v Koktebeli je stále tá istá ako v auguste 1968...
Najväčšia atrakcia Krymu
Z Feodosie sme sa vybrali do Kerču na azda najväčšiu atrakciu Krymu – most spájajúci polostrov s ruskou pevninou. Rozhodnutie postaviť most padlo vzápätí po tom, keď v roku 2015 Kyjev odpojil Krym od energií a dokonca aj vody. Prirodzene týmto si svojich bývalých občanov, na ktorých predtým i tak zväčša kašľal (zhodli sa na tom Rusi, Ukrajinci aj Tatári) nenaklonil. Krymčania zhodne tvrdia, že rok 2015 bol pre nich najťažší, odvtedy sa situácia zlepšuje, hoci rast cien úspešne dobieha rast platov.
Devätnásť kilometrov dlhý štvorprúdový diaľničný most začali stavať v apríli 2015 a do prevádzky ho uviedli presne o tri roky... Ide vlastne o dva mosty - druhý železničný sa dokončuje.
Krymský most je podľa domácich jedným z najviac strážených civilných objektov Ruskej federácie. Množstvo bojových lodí z jeho južnej strany nás o tom presvedčilo. Keď ma krásna policajtka na mieste kontroly vyzvala, aby som otvoril kapotu, pokrčil som ramenami.
„Vy si neviete otvoriť kapotu?“
„Je to požičané auto, my nie sme Rusi.“
„A odkiaľ ste?“
„Česi a Slováci.“
S úsmevom mávla rukou a vyrazili sme na most. Cestou späť nás nekontroloval nikto. Ako vo Feodosii tak aj v Kerči posedávali ľudia na bulvároch, nakupovali, popíjali kávu, deti skákali gumu, dospelí hrali šachy. Už mi tí okupovaní pomaly začali liezť na nervy. Namiesto toho, aby dali okupantom najavo svoj hlboký odpor, posedávajú na lavičkách a lížu zmrzlinu ešte k tomu ruskú!
19 kilometrov dlhý Krymský most postavili na vode za 3 roky.
Mojou poslednou nádejou bolo hlavné mesto Simferopoľ. Vyrazili sme smerom na západ krížom cez celý polostrov. 250 kilometrovú diaľnicu Tavrida chcú odovzdať do prevádzky na budúci rok. Po celý čas sme šli vlastne 250 kilometrovým staveniskom.
Po príchode som plný nádeje prišiel k jednej z najznámejších pamiatok mesta - chrámu veľkokniežaťa a svätca Alexandra Nevského, postaveného v devätnástom storočí. V roku 1930 ho Stalin nechal zbúrať a pevne som veril, že Krymčania to Rusom nezabudli.
Skoro ma však ovalilo. Chrám sa skvel v opätovnej nádhere a okoliu dominoval bilbord s nápisom: „Rekonštrukcia chrámu sa koná pod dohľadom prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina“.
Rekonštrukcia Chrámu Alexandra Nevského v Simferopole prebieha pod dohľadom V.Putina.
...a život na Kryme plynie
Národ, ktorý zažil vojnu na vlastnej koži, na vlastnom území, urobí všetko preto, aby sa tieto hrôzy nezopakovali. Nemeckí fašisti zabili vo vojne podstatnú časť ruskej reprodukčnej mužskej populácie. Je zrozumiteľné, keď si Rusi doslova na každom kroku pripomínajú hrôzy vojny.
Platí však aj opak - najviac vojnychtivé sú tie národy, ktoré vojnu na vlastnom území nezažili. Rusi, Angličania, Francúzi, Nemci, Číňania, Japonci, Taliani, Srbi, Poliaci, Maďari, Česi, Slováci, Gréci, Holanďania, Belgičania, Rumuni, Ukrajinci, Bielorusi, Litovci, Lotyši, Estónci a ďalších štyridsať národov sveta zažilo hrôzy vojny na vlastnom území.
Najväčší absolútny počet obetí priniesol v druhej svetovej vojne Sovietsky zväz – 25 miliónov ľudí, čo bolo 14 percent jeho obyvateľov. Na počet obyvateľov mali najväčšie straty Poliaci – 5,6 milióna obyvateľov, čo bolo 16 percent obyvateľov, z toho však boli tri milióny obete židovského holokaustu.
Spojené štáty mali 418. 500 padlých, čo tvorí 0,32 percent obyvateľstva. Občania USA historickú skúsenosť s vojnou na vlastnom území nemajú. V prvej ani v druhej svetovej vojne nebol na materskom území USA zničený jediný dom, škola, nemocnica. Materiálne škody neboli žiadne. Američania nevedia čo je vojna.
Napriek tomu, že som na Kryme na žiadny protiruský odpor nenarazil, skončilo naše putovanie úspešne. Ospravedlňujem sa novinárom hlavnoprúdových médií, že som žiadne dôkazy o protiruských aktivitách nepriniesol. Napriek tomu, že som robil, čo sa dalo, nenašli sme jediného človeka, ktorý by sa cítil byť okupovaný.
Naopak, boli Rusom vďační za to, že nepripustili na Kryme vojnu tak, ako je to v Luhansku a Donecku.
Počas týždňovej návštevy Krymu som sa zhováral s viac ako tridsiatimi ľuďmi. Rusmi, Ukrajincami, Tatármi, robotníkmi na diaľnici, čašníkmi, predavačkami, turistami, policajtmi, stredoškolským profesorom, novinárkou, dôchodcami, sprievodcami, plavčíkmi, kúpeľnými hosťami, kuchárkami, vojakmi, vešticou a dokonca i s jedným alkoholikom (jediným, ktorého som počas cesty stretol).
Bol to náhodný výber. Všetci do jedného vyjadrili spokojnosť až nadšenie s tým, že patria k Rusku. Ani tatárska predavačka nebola proti, len ju mrzelo, že za čias, keď patrili Ukrajine chodilo do jej kaviarne viac zahraničných turistov.
Položil som jej otázku či si myslí, že je to v dôsledku pripojenia Krymu k Rusku, alebo v dôsledku uvalenia sankcií a najmä vďaka totálne negatívnej a nepravdivej mediálnej propagande zahraničných médií o Kryme. Bez váhania uviedla, že o negatívnej propagande Krymčania dobre vedia a práve zahraničný tlak ich zjednocuje.
Podobne ich zjednocujú aj sankcie. Nielen Krymčanov, ale všetkých občanov Ruskej federácie. Profesor histórie z Voroneže, s ktorým som dlho debatoval, dokonca vyslovil Američanom a ich „marionetkam“ (iný termín nepoužíval) vďačnosť za sankcie:
„V Rusku je mnoho politických, spoločenských, národnostných a iných protirečivých prúdov. V histórii každej krajiny vždy platilo, že pokiaľ mala silného nepriateľa za hranicami, vnútorné rozpory sa relativizovali a krajina sa zjednotila okolo svojho vodcu. Takže Washington a jeho satelity pre Vladimíra Putina nič lepšie ako sankcie nemohli urobiť“.
Vďaka sankciám majú takmer výlučne kvalitné domáce potraviny.
Pešia zóna v Simferopole.
Krym si žije svojim životom, je tam pokoj a pohoda. Po celý čas premýšľam prečo sa tam za päť rokov odkedy sa pripojil k Rusku, nevybral ani jeden náš hlavnoprúdový novinár, či televízny štáb. Možno nemajú na to prostriedky a tak som túto reportáž ponúkol našim štyrom významným médiám hlavného prúdu. Na moju ponuku ani neodpovedali...
