V jednom z článkov o rôznych podivných nálezoch týkajúcich sa starobylej ťažby kovov sa uvádza, že v roku 1940 objavila geologická výprava na čele s Nikolajom Porfirevičom Ermakovom horizontálnu šachtu s rozvetvenými chodbami dlhými asi 150 metrov v neprístupných častiach pohoria Pamíru. (Foto: Wikimedia)

V jednom z článkov o rôznych podivných nálezoch týkajúcich sa starobylej ťažby kovov sa uvádza, že v roku 1940 objavila geologická výprava na čele s Nikolajom Porfirevičom Ermakovom horizontálnu šachtu s rozvetvenými chodbami dlhými asi 150 metrov v neprístupných častiach pohoria Pamíru.

Geológov informovali o starodávnej šachte miestni obyvatelia. V dávnej ťažbe sa tu ťažil minerál scheelit – volfrámová ruda. Podľa dĺžky stalagmitov a stalaktitov, ktoré sa vytvorili v šachte, geológovia stanovili približný čas ťažby na 12 – 15 000 rokov pred naším letopočtom. Nie je známe, kto potreboval tento žiaruvzdorný kov s teplotou topenia 3380 °C v dobe kamennej.

Scheelit je minerál wolframanu vápenatého CaWO4. Nie je to len zdroj volfrámu. Používa sa tiež v šperkoch a kryštály scheelitu majú radi zberatelia. A samozrejme, tento minerál mohol upútať pozornosť primitívneho človeka, ktorý si ho použil napríklad na šperky. Ale iba kvôli materiálu pre šperky by však ťažko kopal šachtu dlhú 150 metrov, a to v ťažko prístupnej horskej oblasti. To presahuje všetku rozumnú logiku, preto myšlienka ťažby scheelitu je najpravdepodobnejšia práve ako zdroj volfrámu.

Súčasný proces získavania volfrámu zo scheelitu je oveľa komplikovanejší ako jednoduché tavenie rúd a pozostáva z niekoľkých stupňov.

V prvom stupni je schelitová ruda obohatená flotáciou v mastných kyselinách. Flotácia je jednou z hlavných metód spracovania nerastných surovín, ktorá je založená na rozdiele stupňa zmáčateľnosti horninových častíc v rôznych tekutinách. Zároveň sa scheelit považuje za ťažko upraviteľný minerál.

Takto získaný koncentrát sa rozloží v autoklávoch roztokom sódy pri 180 až 200 °C (získa sa technický roztok wolfrámu sodného) alebo kyselinou chlorovodíkovou (získa sa technická kyselina wolfrámu). Potom sa roztok vysuší (niekedy sa predbežne uskutoční ďalšie rozpúšťanie v amoniaku) a výsledné soli sa kalcinujú. Výsledkom všetkých týchto postupov je oxid wolfrámový W03.

Aby sa získal čistý volfrám, jeho oxid WO3 sa redukuje na kovový prášok vo vodíkovej atmosfére pri teplote asi 700 °C. Ďalej prichádzajú na rad metódy práškovej metalurgie.

Získaný volfrámový prášok sa lisuje za vysokého tlaku a potom sa speká vo vodíkovej atmosfére pri teplote 1200 až 1300 °C. Potom sa v špeciálnych zariadeniach cez stlačený prášok vedie elektrický prúd. Kov sa zahreje na 3 000 °C, pričom sa speká na monolitický materiál. Na následné čistenie a získanie monokryštalickej formy sa používa zónna tavba.

Je ťažké si predstaviť, že človek z doby kamennej alebo bronzovej mohol celý tento postup nejakým spôsobom urobiť. A čo by potom urobil s kovovým volfrámom?

Žiarovky z volfrámových žiaroviek určite nepotreboval – ešte nebola k dispozícii žiadna elektrina. A ďalšie oblasti moderného použitia tohto kovu sa nepretínajú so záujmami starovekého človeka. Alebo bolo všetko inak a v tej dobe tu bola vysoko rozvinutá civilizácia, ktorá bežne používala lietajúce stroje a iné technológie?

Zliatiny obsahujúce volfrám alebo jeho karbidy sa dnes využívajú na pancierovanie tankov, panciere torpéd a špeciálnych nábojov a vyrábajú sa z nich najdôležitejšie časti lietadiel a motorov. Zliatina volfrámu, niklu a medi sa používa na výrobu nádob, v ktorých sa skladujú rádioaktívne látky, pretože jej ochranný účinok je o 40 % vyšší ako v prípade olova. Volfrám je nevyhnutnou súčasťou najlepších druhov nástrojovej ocele. Všeobecne sa dnes takmer 95 % všetkého ťaženého volfrámu využíva na výrobou takýchto zliatin.

Zdroj: bs.info